Tábor mladých „Víťazný boj“ svedectvá

Do tábora ma prihlásila mamina a dlho som sa na ňu za to hnevala. To som ale nevedela, že vďaka tomu porazím svojho (zatiaľ asi najväčšieho) obra. Skupinka, do ktorej ma zaradili bola fajn. Počas dynamík sa ukazovala naša spolupráca, vytrvalosť a dôvera. Neskôr som si uvedomila, že okrem mojej rodiny nikomu nedôverujem tak veľmi ako im. Vedela som, že ma nebudú odsudzovať, že ma podporia, pomôžu mi vstať a môžem sa na nich spoľahnúť. Boli sme perfektne zohratí. Cítila som však v sebe niečo nové. Vždy som chodila ako tieň, smutná a neusmievala som sa. Ľudia ma za to odsudzovali. Ale teraz to bolo všetko preč. Vďaka Ježišovi a mojej skupinke sa viem pozerať na veci z tej lepšej strany. Že každý môj problém nie je problém, ale nová príležitosť, výzva. A naučili ma úsmevu. Je to pre mňa viac, ako hocičo iné. A preto sa chcem všetkým poďakovať mojej mamine, animátorom a hlavne našej skupinke (Premotivovaní Fanfulíni) spolu s Jankou a Viktorom. Dali ste mi ten najkrajší dar, úsmev a veľa to pre mňa znamená. Už viem, že sa nemusím báť problémov a ani smútku. Prečo? „Lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší ako ten, ktorý je vo svete.“ 1Jn 4,4

Kamila 15 rokov

Víťazný Boj! Taký bol tohtoročný názov pre tábor Mladých v Sklenom. A mne pred mojím prvým „skleňáckym“ táborom v hlave vírilo mnoho negatívnych myšlienok. Celý čas som si myslela, že to bude iba o „dynamikách“ a o prekonávaní všelijakých prekážok. Vravela som si: ,,Pár bojových prekážok vo mne predsa nič nezmení. Nič to vo mne nezanechá.“
Vtedy som netušila, ako veľmi sa mýlim… Všetko to však začalo úplne inak ako v mojich predstavách. 
Spoločné ranné modlitby neboli iba o čítaní a hovorení predtlačených príbehov. Bol to čas, kedy sme sa postupne mohli otvárať a volať na Pána. Čas strávený s novými kamarátmi bol o veľkodušnom prijatí, nie o vzájomnom zhadzovaní. Rozumela som si s nimi tak, akoby sme sa poznali odjakživa.  „Dynamiky“ neboli obyčajné prekážky, ktoré v tebe nezanechajú nič. Boli to situácie z nášho života, problémy, ktorým každý deň musíme čeliť. Prekonávali sme ich, čo nás stálo veľa spoločných síl. Ale bojovali sme všetci spolu! Každý sa vždy zapojil a dal do toho všetko. Možno sme nezvládli každú „dynamiku“, nevyriešili sme zrejme každý problém. Z každej  „dynamiky“ sme si však odniesli niečo nové. Či už to boli ošúchané lakte a kolená, alebo vrece plné čerstvo-nadobudnutej trpezlivosti. Boli to neopísateľné skúsenosti a momenty.
A všetko to samozrejme bolo krásne, no stále to nebolo TO! Stále som necítila TEN moment, ktorý by mal ostať navždy vo mne.  Čakala som stále niečo viac, niečo oveľa VÄČŠIE…a prišlo TO. Dočkala som sa! Vo večernom štvrtkovom programe stálo „Špeci večer“. A naozaj taký bol!  Na začiatok sme mali chvály, ktorými sa to všetko odštartovalo. Potom však prišiel svedčiť na „stage“ Viktor. Slová zapadali do viet a vety do príbehu. Skladal puzzle svojho života priamo pred nami. A ja som našla porozumenie v každom jeho slove. Každou čiarkou som znovu nabrala dych a pretĺkala sa ďalej jeho (alebo skôr svojím) príbehom. Každá jeho nasledujúca veta akoby vyjadrovala všetky spomienky na môj doterajší život. Doslova, akoby ho Viktor prerozprával…
…A ako Viktor skladal puzzle, ja som sa, naopak, rozkladala. Rostrieštila som sa na menšie kúsky a začala postupne prijímať Ježiša do svojho srdca. Otvárať sa mu. Oddávať sa mu. Vkladať do Jeho rúk moje roztrieštené kúsky v nádejí, že ich poskladá.
Po dvoch svedectvách pred nás postavili veľký drevený kríž s lanom. Prúd mojich sĺz sa mi podarilo na pár minút konečne zastaviť, a tak som zaostrila na ten obrovský kríž a rozmýšľala, čo to asi tak bude za ďalšiu „dynamiku“.
Nebola to však prekážka, bola to možnosť. Bola to príležitosť postaviť sa, zanechať všetko za sebou a ísť k lanu. Kráčať so vztýčenou hlavou k Pánovi a zviazať sa s ním. Oddať sa mu celým srdcom. 
A mne sa to podarilo. Akonáhle som chytila lano a zviazala si s ním svoje ruky, cítila som v sebe niečo veľké. Niekoho, kto do mňa vylieval všetkú radosť, šťastie, bezpodmienečnú lásku, nádej, vieru, dôveru. Jednoducho niekoho, kto svoje celé srdce prelial do môjho. 
Cítila som vo svojom vnútri Ducha Svätého, a moje črepinky postupne začali zapadať na svoje miesta.
Stála som tam, pod veľkým dreveným krížom, zviazaná s Ježisom a slzy mi padali z očí rýchlosťou svetla. Napriek tomu som tam však nebola. Moja schránka, moje telo akoby tam ostalo, ale môj duch nasledoval Jeho. 
Bola som na inom mieste, v inom svete. Všetko bolo biele a svetlé. Všade bol pokoj. Ešte aj vo vzduchu sa dalo cítiť prijatie a láska. Ak by ste sa pytali, kde je to miesto? Či ako sa tam dostanete? Neodpovedala by som Vám. Nemám odpoveď na takúto otázku, a popravde  ma ani nezaujíma. Netrápi ma, kde som sa ocitla, kam ma On zaviedol. Viem, že celý čas bol so mnou, chránil ma. A to mi stačí. 
Tak ako bol so mnou vtedy, tak pri mne stojí aj teraz. Každú minútu je pri mne a dáva na mňa pozor. Každú sekundu ma miluje, a ja Ho každou nasledujúcou sekundou milujem ešte viac.
Ale nestojí len pri mne, ale i pri Vás. Záleží mu na každom jednom z Vás.  Či už si múdry, pekný, nízky, súperivý, ukecaný, dobrodružný, ľahkovážny, učenlivý alebo si príliš preafektovaný.  Si Jeho dieťa! Si Božie dieťa, ktoré On miluje bezpodmienečnou láskou. A môžeš Ho aj ty zažiť, zakúsiť na vlastnej koži…stačí sa pre Neho otvoriť. Pusti Ho bližšie k sebe, a zažiješ niečo neopísateľne úžasné!
Amen!

Sylvia Janečková