S radosťou slúžiť Pánovi a s plesaním vstupovať pred jeho tvár

V prvom rade som veľmi vďačná Pánovi a všetkým ostatným, ktorí v tomto majú prsty, za možnosť navštíviť miesta, ktoré sú každému členovi Koinonie Ján Krstiteľ veľmi vzácne. Doteraz keď sa spomínalo Camparmo, tak bola v mojom srdci nesmierna túžba zakúsiť atmosféru tohto miesta. Teraz, keď sa spomenie Camparmo, mám pred očami konkrétne zážitky, ktoré mi náš Pán doslova daroval. Pokúsim sa zhrnúť aspoň pár najsilnejších zážitkov pre mňa.

V piatok ráno – aj keď trošku neskôr ráno ako som zvyknutá – sme sa s osadenstvom vybrali z Villa Vallortigara (našej „Vily Vilôčky“) do oázy Camparmo, kde nás okrem vysmiateho Valeru a naozaj nádheného počasia čakal čas osobnej modlitby. Na obrovskej lúke obklopenej horami som strávila najkrajší čas osobnej modlitby odkedy som v komunite. Nebolo to však viazané ani tak na krásu tohto prostredia, ale skôr na vedomie, že stojím na miestach, ktoré sú pre mňa osobne obrovským požehnaním, ktoré sa tu zrodilo už pred vyše 30timi rokmi. Že stojím na mieste, na ktorom chce aj mne Pán hovoriť do srdca.  Že stojím na mieste, kde jeden konkrétny človek bol verný Bohu a vďaka tejto vernosti teraz ja môžem rásť a byť tiež verná svojmu povolaniu. Táto skúsenosť ma naplnila veľkou radosťou a ešte väčšou túžbou kráčať za Ježišom s ochotou a radosťou práve tam, kde som, a v situáciách, v ktorých sa nachádzam, pretože mám s radosťou slúžiť Pánovi a s plesaním vstupovať pred jeho tvár Ž 100, 2
Ďalším príjemným prekvapením a zážitkom bol pre mňa výstup na Monte Pasubio. Vrch na ktorom Ricardo žil 2 mesiace sám. Vrch, kde sa zrodila moja Komunita. Okrem nádherného výhľadu, krásnych záberov vo fotoaparáte a spoznávaním inej prírody, než na akú sme zvyknutí, to bola cesta, na ktorej som prekonávala samu seba. Keď som nevládala, tak som si stále opakovala verš „stúpajú a síl im stále pribúda“ 😉

Veľmi silným momentom tohto dňa bola pre mňa spoločná modlitba na vrchu a chvíľa, kedy sme žehnali našim drahým. Keď sme prišli hore, všade bola hustá hmla, no počas modlitby sa táto hmla na pár minút rozplynula a objavilo sa slnko. Myslím, že tento okamih potešil nielen mňa, pretože sme ho viacerí často spomínali. Bonus k celému dňu bolo pozvanie na večeru do oázy a veľké prekvapenie, pretože prišiel otec Ricardo a prišiel iba kvôli nám. To bolo pre mňa od neho veľké gesto a keď sa za mňa chvíľu modlil, chcela som, aby táto chvíľa trvala o kúsok dlhšie 😉
Tieto dni boli pre mňa úžasné a neopakovateľné v dvoch aspektoch. Budovaním priateľstva s Pánom a budovaním priateľstva s ľuďmi. Či už takého obyčajného pri chystaní raňajok, alebo počas zdieľania a rozhovorov. Priateľstva, ktoré nám bolo prejavené v obrovskej pohostinnosti Sergejových známych, ale aj priateľstva, ktoré budujeme každý deň a musíme sa mu pochopiteľne učiť.  Cesta naspäť autom bola pre mňa neopísateľná a nikdy mi 8 hodín posediačky (poprípade ešte aj za volantom), zavretých so 4mi ďalšími ľuďmi tak rýchlo neušlo. Keď sa blížila Bratislava, najradšej by sme ju oddialili aj napriek únave oboch šoférov a posádky. Tento čas mi bol veľmi vzácny, pretože sme si okrem iného hovorili aj svoje dojmy, postrehy a pocity a takto sme sa obohatili navzájom. Uvedomila som si, akí sú mi vzácni ľudia v komunite, a že by som s nimi chcela tráviť ešte viac času.