Božie slovo živé pre deti….

…moja skúsenosť. To, že Božie slovo je živé a hovorí ku mne, som zakúsila už dávno. A keď sa nám narodili deti a postupne rástli, túžila som, aby ho i oni pomaličky začali spoznávať. A tak s prvými leporelami prišla prvá detská biblia, potom druhá. Čítali sme si detské verzie biblických príbehov, rozprávali o stvorení sveta, o narodení Ježiša, vymaľovávali omaľovávanky na dané témy. Kreslili sme si i papierovo-špajdlové divadielka a potom ich hrali. Okolo veku troch rokov sme v advente spolu so sladkosťami nachádzali v adventnom kalendári i krátke citáty z Písma, ktoré sa s radosťou učili naspamäť a opakovali. Myslím, že podobnú skúsenosť majú i iní rodičia a tešila som sa z každej náklonnosti detí k Písmu – keď ma hneď ráno moje dve malé biblistky naháňali s detskými bibliami, aby som im čítala.

Úplne novú skúsenosť s deťmi a Božím slovom som však získala po kurze o výchove, ktorý bol v Sklenom začiatkom minulého leta. Zapáčilo sa mi, keď nám odporučili učiť deti naspamäť celé state, napríklad žalmy a modliť sa ich spolu s deťmi napríklad ako večernú modlitbu. Povedala som si, že to by bolo fajn pre staršiu (4r) dcérku. A tak sme hneď doma začali žalmom 23 Pán je môj pastier. Aby sa ho rýchlejšie naučila, napadlo ma vymyslieť na každý verš nejaký posunok, ktorý by ho znázorňoval, a tak sme si žalm ukazovali ako sa ukazujú pesničky „ukazovačky“. Páčilo sa jej to a dokonca sa ho naučila rýchlejšie ako manžel : ).

Na moje obrovské prekvapenie však po pár týždňoch, čo sme sa ho spolu modlievali, začala naša vtedy ročná malá dcérka ukazovať s nami všetky gestá, hoci sme ju k tomu vôbec neviedli. Úprimne, vôbec som nečakala, že by to mohlo mať na ňu nejaký vplyv a že by tomu také malé bábo mohlo nejak rozumieť. Vždy, keď začula „ideme sa modliť“, začala si ukazováčikmi dvíhať kútiky do úsmevu, čo bolo gesto pre „…tie sú mi útechou“. Bola a je to jej najobľúbenejšia modlitba (niekoľkokrát sme sa ju dokonca museli modliť i pred jedlom), a čoskoro nás začala pri ukazovaní predbiehať, bola vždy jedno gesto dopredu, a my sme boli užasnutí nielen z toho, že si to pamätá, ale hlavne z toho, že 15-mesačné dieťa sa dokáže samo „pomodliť“ žalm.

Veľmi sa ma to dotklo, pretože môj didaktický postoj predtým spôsoboval, že som sa snažila všetko prispôsobiť ich chápaniu, prerozprávať. Iste, bolo to fajn, ale tu som zrazu videla, že keď nechám Božie slovo rýdze samo pôsobiť, ich duša ho chápe a prijíma i bez veľkého vysvetľovania. A to bolo pre mňa veľmi mocným uvedomením si, že naozaj „je Božie slovo živé a účinné“ (Hebr4,12).

A tak odvtedy okrem našich bežných „biblických detských aktivít“ robíme i to, že čítame deťom Božie slovo samo. Učíme sa naspamäť posunkovať iné žalmy, alebo si prečítame krátku stať z evanjelia a modlíme sa s ňou. A zažívame ďalšie milé zážitky… modlila som sa osobnú modlitbu, deti sa hrali, a po chvíľke prišli za mnou, že sa aj oni chcú modliť so mnou. Tak sa pridali a potom som začala čítať Izaiáša 61. kapitolu. Po pár riadkoch ma staršia prerušila: „Mami, to sú samé dobré veci!“ S úsmevom som prikývla. Najviac sa jej páčil tretí verš:

“aby som dal zarmúteným Siona,

aby som im dal veniec miesto popola,

olej plesania namiesto smútku,

rúcho radosti miesto sklesnutého ducha.

I budú sa volať Duby spravodlivosti,

Štep Pána na ozdobu.”

A ďakovali sme, že nám Pán dáva veniec na hlavu, olej plesania, rúcho radosti, že sme štep Pána na ozdobu. Bolo to krátko pred Veľkou nocou, a ani som netušila, ako nás toto slovo bude celé sviatky sprevádzať. Chceli sme dať deťom malý darček ako symbol nového života, ktorý nám Ježiš vykúpil, a ja som v obchode narazila na biele dlhé šatky –keď si ich vo veľkonočné ráno obliekli a točili sa v nich, tešili sa, že také biele rúcho budú mať v Božom kráľovstve, a že to je to “rúcho radosti”. Vrámci veľkonočnej výzdoby sme mali vo váze zlatý dážď a jabloňovú halúzku, tešili sa tej kráse a hovorili sme im, že ich Ježiš nazval takými krásnymi “štepmi Pána na ozdobu” a tak sa toto slovo stalo pre ne veľmi ŽIVÝM a reálnym. A ja som mala veľkú radosť z ich radosti, lebo som vedela, že to nie sú žiadne romantické frázičky, ale že sú to pre ne komplimenty od Ježiša, ktorými si už teraz získava ich srdce a priťahuje ho lanami lásky (Oz 11,4).

Je nádherné ich pritom sprevádzať, pretože obaja s manželom zakúšame radosť z tejto “sejby” Božieho slova a i my sme tí, ktorí cez to rastú a sú obohacovaní….