Téma mesiaca: „NASLEDUJ HVIEZDU“

Hviezda, prísľub, cesta k nasledovaniu! Chceš byť hviezdou? Zachyť sa hviezdy, stačí trochu odvahy, skok viery a štipka pokory. Cestoval som a v rádiu práve hrali nejaké piesne. Jedna z nich hovorila viac-menej toto: „Aj ľudia chcú žiariť, ale najprv sa musia stať hviezdami…“ Ako mladý som študoval astronómiu dve hodiny v týždni počas troch rokov. Náš profesor prísny fysik-matematik, vychýrený astronóm, objaviteľ maličkej planéty, nás trápil nekonečnými a ťažkými výpočtami ktoré moja úbohá myseľ len s ťažkosťou dokázala prekonať. Ja som šiel na túto školu, lebo som chcel vidieť hviezdy; nevedel som sa dočkať hodiny astronómie, aby som spoznal nebo. Navštívil som hvezdáreň, ale nikdy som nemal možnosť pozerať cez astronomický ďalekohľad; videl som veľa dokumentov o nebi veľmi dobre vypracovaných; pracoval som nad astronomickými výpočtami, ale nikdy som sa nenaučil poznať nebo. Pamätám si, že sme mali knihu v ktorej bola astronomická mapa: to bolo jediné nebo ktoré som videl!

Ale ostala vo mne túžba spoznať nebo, hľadieť naň a snívať, že som hviezda ktorá žiari, práve tak ako o tom hovorila tá pieseň. Asi preto ma fascinuje príbeh mudrcov ktorí nasledujú zvláštnu hviezdu z Orientu (Východu) a keď dôjdu na miesto, uvidia to, čo ešte vôbec nevideli: Spasiteľa. Hovorí sa, že to môže byť príbeh – legenda, ale to nechávam na biblistov; pre mňa však je vyjadrením pravdy, ktorá je vpísaná do vnútra každého z nás: túžba nasledovať hviezdu. Predstavte si: oni uvideli zvláštnu hviezdu a ihneď vytušili že nasledujúc ju, sa budú môcť zúčastniť narodenia niekoho veľkého, kráľa. Mali odvahu. Kto im dával istotu, že to nie je iba ich fantázia? My teológovia by sme prišli k záverom opačným: je to banálna a obyčajná hviezda, nič viac. Nie pre nič za nič, si v Jeruzaleme zákonníci a veľkňazi ľudu neuvedomili, že sa deje niečo zázračné. Mudrci, pohania, videli túto udalosť inými očami: bola to príležitosť ísť ďalej. A oni idú ďalej. Ak by nemali odvahu nasledovať túto hviezdu, nikdy by nedošli až na miesto, kde sa nachádzalo dieťa. Pravými deťmi boli oni, keď zakúšali veľkú radosť z hviezdy ktorú videli. Išli za ňou a uvideli dieťa s Máriou jeho matkou a klaňali sa mu (Mt 2,1-12). Poklonili sa Pánovi len potom čo nasledovali hviezdu! Tak sa vrátili do svojej krajiny, ale už osvietení pravým svetlom „slnkom ktoré svieti, aby ožiarilo tých ktorí sú vo tmách a v tieni smrti a viedlo naše kroky na cestu pokoja“ (Lk 1,78-79).

Tak aj oni, potom čo nasledovali hviezdu, žiarili ako hviezdy na nebi a mohli tak prežiariť ich zem a ich bratov. Mali vieru. Prečo nasledovať hŕbu hmoty, neinteligentné stvorenie, prečo sa nechať viesť intuíciou? Nebolo by lepšie kráčať v istote? Oplatí sa riskovať cestu, ktorej koniec je nepoznaný? A keď našli kráľa, na čo mysleli mudrci: “ Toto je všetko, toľká cesta kvôli obyčajnému dieťaťu, chudobnému a nepoznanému?“. Pokorili sa, aby mohli nasledovať a dôverovať hviezde, peknej koľko len chceš, ale stále hviezde. Stane sa, že tým ktorí majú odvahu a dôveru nasledovať hviezdu, počas cesty padá závoj z očí a vidia to, čo iní nemôžu a nechcú vidieť, lebo im chýba viera a odvaha nasledovať hviezdu. A závoj im spadol na konci cesty. Tak teda, ktorá je tá hviezda, ktorú musím nasledovať. Možno toto je pravý problém: vybrať si hviezdu, ktorú budem nasledovať. Astronomické knihy mi nepomáhajú, teologické štúdium ma vedie k ostražitosti a učí že vybrať si mám až keď správne rozlíšim, odborníci mi hovoria že pred každým rozhodnutím je nevyhnutná analýza a konzultácia, charismatici mi radia pýtať sa prorokov… ale mohlo by sa stať to, čo sa stalo tomu chorému, ktorý tak dlho čakať na diagnózu lekárov, zomrel.

Určite že pochybnosť je neustálou nástrahou, je nepriateľom dôvery. Kráčaj, nasleduj hviezdu a zvíťazíš nad každým pokušením. Nad pochybnosťou sa víťazí neustálym kráčaním vpred, nie cúvaním späť; nad strachom sa víťazí tak, že ostaneme pevne zachytení prvotnej lásky. Treba iba trochu odvahy, ani nie veľa; stačí skok vo viere, malý skok ktorý nie je veľmi náročný, stačí len urobiť prvý krok; nakoniec stačí za štipku pokory ktorá nám dáva pochopiť, že sami neurobíme veľké veci. Ja som si vybral svoju hviezdu, ktorej som sa zachytil a ktorú už dlhé roky nasledujem. Určite, nie vždy je to ľahké, ale viem že v temných chvíľach sa jej zachytím pevnejšie a pokračujem vo svojej ceste. Azda treba rátať s týmto: vybrať si hviezdu aj keď nebude najkrajšia a najperfektnejšia, ale bude tvoja. A viem, že nasledujúc ju, závoj padne z mojích očí a stretnem Spasiteľa. A čo keď si jedného dňa uvedomím, že som si pomýlil hviezdu? Tak som aspoň vydobyl dar viery, ktorý dáva vidieť to, čo telesné oči vidieť nemôžu; vydobyl som lásku, pre tých s ktorými som žil. Azda tam kde je verná láska, niet Boha? Vyber si hviezdu, nasleduj ju, zachyť sa jej a tak sa aj ty staneš hviezdou, budeš žiariť a staneš sa tak motívom radosti pre blížnych (ostatných). Nezastavuj sa v polovici cesty, lebo ten „kto položil ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62). Nasledovať hviezdu je prísľubom a zálohou tvojho svetla.

(Segui la Stella, o. Alvaro Grammatica, KeKaKo r.2007 č.29)