Svedectvá z Evolúcie 2014

Volám sa Martin Mundier a chcem ti svedčiť o tom, ako Boh konal v mojom živote.

Bol som už v 3. ročníku na základnej škole, keď som zažil, aký tvrdý je život. Opakoval som ročník, pretože mi vtedy zistili dislexiu (poruchu čítania) a disgrafiu (poruchu písania) a diskalkúliu (poruchu matematických schopností). Jednoducho povedané, mal som problémy s učením. Ja som to vtedy ešte nejako nechápal, ale zakúšal som, že som iný ako moji rovesníci. Moja nová trieda mala 24 ľudí. Dúfal som, že ma prijmú medzi seba. Opak bol pravdou, dosť mi dali pocítiť, že som iný aj v učení, aj vo výzore. Mal som okuliare, a teda posmech bol aj kvôli tomu. Nevedel som, na koho sa obrátiť, bol som ticho. zažíval som šikanovanie, o ktorom nevedia doteraz niektorí z mojej rodiny. Od 3-tieho do 9-teho ročníka som si neustále hovoril, že už bude dobre. Nebolo. Prečo? Pýtal som sa sám seba a prosbu som vyriekol aj do neba.

Nad týmto všetkým ma držala jedna vec. Keď je búrka, vždy po búrke zasvieti slnko. Tak som sa aj cez tú búrku dokázal smiať a bojovať so zaťatými zubami sám. Chodil som do kostola, aby som načerpal nejaký pokoj, aj keď prítomnosť Boha som ešte nepocítil. Boli dni, kedy som pochyboval. Až raz nastala istá zmena v 9. ročníku, keď som išiel na birmovku.

3- dňový kurz Dominik, ktorý mi urobil prvý prevrat v živote. Tam som pocítil dotyk Boha v mojom srdci. Všetkým, čo sme tam boli, zaviazali oči a náš dekan mal prednášku, počas ktorej hovoril, že táto šatka predstavuje naše hriechy a cez ňu nevidíme Boha, vtedy sa ma Boh dotkol a mne vyšli slzy. Vedel som, že s Ním to je ľahšie. Tak aj bolo.

Prišla stredná, i keď som stále žil v mojom tieni strachu, dačo mi vravelo drž sa Boha. Birmovka odišla a ja som sa dostal do partie ku tým, ktorí nechodia do kostola a nechceli mať s týmto nič spoločné. Tak som prestal chodiť aj ja, aj keď niečo vo vnútri mi vravelo, že tam mám isť. Áno, šiel som do kostola, keď som bol sám a chcel som ísť. A išiel som aj vtedy, keď som mal ťažkú skúšku pred sebou, maturitu- moje problémy s učením- pochyboval som sám o sebe a neveril som si. Šiel som do kostola pomodliť sa, dúfajúc, že s Ním to bude ľahšie, ale necítil som nič.
Tie skúšky som urobil tak dobre, že mi to dvihlo sebavedomie, aj keď som nemal pri sebe priateľov, ktorí by ma podporili, len spolužiakov, ktorí ma dávali na kolená. No neriešil som to. Už som si na tento život zvykol. Bol som v tom, že ak mám byť sám, tak budem pomáhať okoliu s ich problémami. Veľa ľudí som potiahol nahor. Pomohol som im, keď sa topili. Ukázal som im smer a držali sa, no potom som sa vzdialil natoľko, že už kráčali sami a na mňa zabudli. Viem pomôcť ľuďom, no sám sebe nie. Nemal som priateľa, ktorý ma podrží a nikto mi nepovedal povzbudivé slovo, že Boh žije v tebe. Zabúdal som na neho.
Prišiel Evolučný tábor a s ním nádej, že spoznám nových ľudí a možno mi to dačo dá. Netušil som, čo ma tam čaká, proste mi len povedali, že zažijem veľa vecí, tak som šiel.

Prišla frakcia (moja skupinka) do môjho života s menom Zakořenony (Zakorenený) v Kráľovi. Michal, Mikolaj, Monika, Miška, Miška2, Veronika, Zuzka, Miriam, … ľudia, o ktorých som nič nevedel, ani o ich živote, o ich záľubách, ale zistil som aké majú vnútro a aké majú dary. Boh už na začiatku vedel, prečo nás dal dokopy, no my sme to pochopili až na konci celého tábora. Nevedel som, z akého dôvodu si ma vybrali za kapitána. Mal som problém tomu veriť. Veriť sám sebe? Že ja mám niekoho viesť? Tak som sa toho chytil a ťahal som ich z jednej dynamiky do druhej, no až kým prišla chvíľa, kde som sa našiel ja: dynamika, v ktorej som si ja sám neveril. Títo ľudia mi dávali istotu, že to dám, no ja som neveril sám sebe. Toľkokrát sám spadol na zem, že som sa nevedel z toho dostať.
Keď som spadol na dynamike a nechcel som vstať, prišli ku mne, položili na mňa ruky a modlili sa. Zacítil som cez ich ruky silu Boha, ako sa ma dotkol. Plakal som, lebo som neveril, že pri mne niekto môže stáť a podporiť ma. Od tej chvíle som vedel, že to sú pravé priateľstva, ktoré pretrvajú.
Potom prišla ďalšia večerná dynamika, kde sme mali prejsť cez veľké dvere, za ktorými je Boh, ktorý je pripravený ma prijať takého, aký som a prijme ma s radosťou. Mňa sa dotkol Boh cez animátorku, ktorá sa za mňa modlila s takou silou, že pri prvých slovách som plakal. Bola to sila, ktorá išla z vnútra a boli to slzy, ktoré menia to choré na zdravé. Boh mi dal priateľov, ktorých som nemal. Boh mi dal silu, ktorú som strácal. Ďakujem Pánovi, že mi dal šancu vás spoznať a byť jedným z vás. Ježiš vstal z mŕtvych!

Martin Mundier

Svedectvo Tiny z frakcie Divokých:

Na tábore mladých som bola prvýkrát a bola to pre mňa super skúsenosť. Zažila som tam kopu úžasných a zaujímavých vecí, stretla veľa skvelých ľudí a zažila prijatie zo všetkých strán. Dynamiky sme si užívali a viackrát sa nám potvrdilo, že keď voláme na pomoc Boha, veci idú omnoho ľahšie. Sami niečo dokážeme. Je to však veľmi málo oproti tomu, čo nám umožňuje Boh a Jeho láska k nám. Čo bolo pre mňa celkom nové, bolo to, že keď sme boli v úzkych, nielenže sme Ježiša prosili, ale sme Ho aj CHVÁLILI. Akoby už vopred, a potom sa nám podarilo aj to, čo sa na začiatku zdalo takmer nemožné. Vtedy sme skrátka vedeli, že je tam, že je s nami, že nám pomáha, a že On je ten, kto nám umožňuje dynamiku zvládnuť. 😉   Veľmi silným zážitkom boli tiež každodenné chvály, ktoré som si maximálne užila. Človek tam mohol chváliť Boha a zároveň sa vyblázniť 🙂 .

V našej „frakcii“ Divokých nám veľkou oporou boli aj naši animátori Ľudka a Viktor. Keď som šla na tábor, ani som netušila, koľko múdrosti v nich je. A som vďačná Bohu, že sme dostali práve ich. Som vďačná tiež za každé jedno povzbudivé slovo od nich a verím, že Duch Svätý bol s nimi vždy, keď sa nám prihovárali.

Ježiš ťa mení, neboj sa zmeny!

Ahojte, volám sa Robo a rád by som vám svedčil o tom, ako som poprvýkrát pocítil, že Boh má pre mňa pripravený svoj plán.

Od mala som bol vychovávaný vo viere. Keď som bol menší, modlieval som sa za rodinu, aby ju Boh ochránil a nedovolil, aby sa jej niečo stalo. Môj život sa zmenil 20. marca 2012. Skončil som v nemocnici s akútnym zápalom pankreasu. Môj stav sa prvý týždeň zhoršil natoľko, že som bol na pokraji smrti. Výsledky sa však otočili tým správnym smerom a ja som prežil. Nikdy som však zato neďakoval Bohu, naopak som mu to všetko dával za vinu. V tejto tme som žil až do 12. augusta 2014.

Obrat v mojom živote začal táborom v Sklenom, na ktorý som sám ani nechcel ísť. V podstate ma do toho tábora „dotlačila“ moja mama, pretože ona sama má skúsenosť s Bohom na tom mieste, s komunitou Ján Krstiteľ. Už pri prvom príchode človek vedel, že je na mieste, aké nikde inde na Slovensku neexistuje. Vyžarovala z neho úplne iná sila, ľudia sa zdravili a spoznávali hneď ako sa stretli pri bráne. Pri chválach sa spievalo, tancovalo, skákalo a to je neskutočný pocit, keď je človek súčasťou niečoho takého veľkého. Ďalším veľkým darom pre mňa od Boha na tábore bola frakcia Divokí, ktorej som sa stal súčasťou. Ľudka, Viktor, Majka, Jožko, Alenka, Vilo, Tina, Deny a Majka. To boli ľudia, s ktorými som mohol každý deň prekonávať dynamiky, užívať si každý jeden okamih na tábore a zabávať sa. Ďakujem mojim spolubojovníkom, že sa za mňa pomodlili, keď som mal zdravotné problémy. Poznal som ich iba pár dní a už urobili takýto úžasný čin pre mňa. Ďakujem našim animátorom Viktorovi a Ľudke zato, že nám Boh cez nich ukázal svoj plán s nami. A ďakujem Bohu, že som dostal práve týchto 9 úžasných ľudí. Stali sa pre mňa rodinou a nato nikdy nezabudnem. Nikdy nezabudnem nato, čo pre mňa spravili.

Najväčším zázrakom na celom tábore bol však okamih, kedy som vedel, že je Boh s nami v najťažších chvíľach, keď ho voláme k sebe. Bola to predposledná dynamika, v piatok doobeda. Dynamika so živým rebríkom. Tejto dynamiky sa nemohla zúčastniť Alenka a Majka, takže nás bolo menej ako ostatných vo frakciách pri tejto dynamike. Padali sme, nedokázali sme to prejsť. V tom poprosila Majka Boha, aby nám poslal na pomoc našich animátorov a oni sa k nám pridali. Ľudka nám povedala, aby sme začali popritom chváliť, prosiť a volať Boha k nám. Doslova sme kričali a prešli sme všetci s jediným pádom. Pre mňa bol najsilnejší okamih z toho, keď bol Jožko ako posledný pred poslednou prekážkou a neudržal sa na rebríku. Vyslovene už padal a v tom ho akoby niekto neviditeľný zozadu potlačil naspäť a on opäť stál na oboch nohách. Vtedy som zakúsil, že Boh je naozaj s nami, keď ho o to prosíme a kto prosí, ten dostane.

Tento tábor bol v mojom živote evolučný a zmenil môj život, môj postoj k Bohu. Ďakujem týmto Martine, Vladkovi a ostatným členom organizačného štábu, za tento neskutočný tábor a 5 dní s vami. Samozrejme aj kuchyňa bola skvelá, všetko čo navarili bolo proste úžasné. Už teraz viem, že sa chcem s vami všetkými stretávať častejšie a rátajte so mnou na stretku mladých.

Ježiš ťa mení, neboj sa zmeny. Amen                                                Robo Seidl