dve kovové tyče v strede zviazané špagátom

Prinášame Vám exkluzívny článok. V dňoch 20-23.3 2008 zavítalo na faru na dedinke Podhorie (neďaleko Banskej Štiavnice) agapito Sereď. Prišli, aby spoločne so spoločenstvom z Banskej Štiavnice oslávili sviatky Veľkej Noci. Od začiatku boli nútení prekonávať ťažké podmienky – problémy s tečúcou vodou, teplom a posteľami (väčšina spala na zemi) . A práve v takejto ,,bojovej“ atmosfére sa pre nás začali najväčšie kresťanské sviatky – Veľká Noc.

Musím sa už na úvod priznať, že keď sme my, Štiavničania, vo Štvrtok (prvý deň čo tam boli, prišli už okolo obeda a odvtedy sa o nich staral brat Daniel) o 20:30 vstúpili (ja prvý krát v živote) na faru na Podhorí, nebolo mi všetko jedno. Dôvodom boli už vyššie spomínané ,,bojové“ podmienky. Ale na tvárach sereďanov (väčšiny) bol úsmev a dobrá nálada. Neskôr som zistil, že všetci (a odvtedy vrátane mňa) sa riadia heslom: ,,Hlavne, že je tu taká priateľská atmosféra!“ A tak sa začína trojdňová ,,Pascha“ = prechod (hebr.)

Program začínal reprodukciou poslednej večere. Všetko začalo tým, že sme sa usadili do kruhu. Moje očakávania boli (v porovnaní so skutočnosťou) veľmi chabé. Čakal som totiž, že si sadneme, zjeme baránka a je koniec. A práve vtedy vošiel dnu brat Peťo a povedal, aby sme sa vyzuli. A keď pod pazuchou niesol lavór s (teplou) vodou, už som vedel, čo sa ide diať. To však ešte zďaleka nebolo to najkrajšie. Peťo si totiž zložil košeľu. Nie preto, aby si ju nezašpinil, ale aby nám ňou utrel nohy. Až neskôr som sa dozvedel, že stála 2000 Sk.

Celý obrad umývania nôh sa nezaobišiel bez svojej autentickosti. Celé to začalo biblickou reakciou brata Daniela: ,,To ja by som mal umyť nohy tebe!“ Samozrejme, Peťo to (biblicky) nepripustil. Mocne na mňa zapôsobila samotná osobnosť celého obradu. Peťo umyl nohy každému osobne a navyše ku každému prehováral. Silu tohto skutku vám nedokážem opísať tak, ako sa prežívala. Je niečo neopísateľné, keď vám niekto umýva nohy. V tej chvíli som si bol istý, že aj keď Peťo mne umyl nohy raz, Ježiš mi ich umyl už nespočetne veľa krát. A nezostávalo mi iné, ako v tej situácií vyniesť rozhodnutie – aj JA chcem ľudom umývať nohy. K tomu ma Ježiš pozýva.

Posledná večera bola naozaj posledná. Hneď po jej skončení nám totiž brat Paľo oznámil, že na druhý deň (Veľký Piatok) nás čaká celodenný pôst. A s touto vyhliadkou sme sa pobrali spať. Ráno svitlo na moje veľké prekvapenie biele. Na Podhorí do rána snežilo. Neprežil som ich síce veľa, ale toto bol prvý zasnežený Veľký Piatok, ktorý som zažil. Ráno opäť nastali problémy s vodou. Po ich vy riešení sme sa každý pobrali na osobnú modlitbu. Moja skúsenosť obrovská. Od rána som sa cítil sklesnutý a unavený. Ale po osobnej modlitbe som bol úplne ,,nové“ stvorenie.

Po opätovnom spojení a zohriatí (niektorí boli totiž na osobnej modlitbe vonku) sme dostali veľmi jednoduché inštrukcie – teplo sa obliecť a vyjsť von. Vonku nás už čakal brat Paľo. Už od rána tohto dňa som cítil, že sa veci okolo mňa budú meniť. A tak zvyčajný pozdrav v KJK ,,Kristus vstal z mŕtvych“ vystriedal ,, Ježiš bol poslušný až na smrť“ a odpoveďou bolo ,,Až na smrť na kríži“ Rozdelili nás na dve skupiny. Každého z nás sa spýtali, či chce HARD alebo LIGHT verzii. Ja som si vybral LIGHT verziu. Zaviazali nám oči a nič netušiacich ,,nahádzali“ do áut. Cesta bola veľmi, veľmi náročná. Mávam problémy so žalúdkom aj keď vidím cestu. Nie to ešte, keď ju nevidím. Ale vydržal som. Keď nás konečne Paľo vysadil na hlavnej ceste niekde uprostred lesa a povedal nám, že sa máme dostať naspäť, cítil som sa zmiešane. Paľo nám povedal, že si ideme vyskúšať krížovú cestu na vlastnej koži. Na šťastie sme kríž niesť nemuseli, ale nemusím vám pripomínať, že toto bola najchladnejšia Veľká Noc za posledných pár rokov, takže šlapať peši keď ešte aj sneží tiež nie je nejaká pozitívna vyhliadka. Možno sa teraz pýtate, aký je rozdiel medzi LIGT a HARD verziou. Paľo nám to na tom mieste objasnil: ,,HARD verzia nemôže použiť hlavnú cestu!“ Po Paľovom odchode sme si všetci 5 dohodli stratégiu, že sa proste skúsime držať hlavnej cesty. A tak v tomto počasí šlapali asi 1 a pol hodiny a tu vidíme tabuľu Podhorie. Tak sme sa celí naradostení dovalili na faru a tam nás privítali prekvapené tváre a otázka ,,Vy ste už tu?“ od Dana, Paľa a Peťa. Nuž tak sme si dali čaj a čakali druhú skupinu.

Aby som zdôvodnil svoju medzeru v rozprávaní, musím povedať, že krátko na to som faru Podhorie na chvíľu opustil. Keď som sa večer vrátil, druhá skupina už bola späť ale zistil som, že ma s návratom oveľa nepredbehli. Vypočul som si ich rozprávanie a zistil som, že ich cesta bola oveľa pestrejšia. Napríklad ako sa spýtali jednej pani, kde je (na Veľký Piatok) otvorený obchod a ona bola zhodou okolnosti majiteľkou potravín, u ktorej mohli nakúpiť. Ako 2 hodiny blúdili v lese a nevedeli, kam idú. O pár zaujímavých videách, ktoré vznikli pri tejto krížovej ceste. Nuž ale dosť bolo zážitkov, prišiel na rad film. A nie hocijaký. Bol to film Umučenie Krista (The Passion of the Christ) od režiséra Mela Gibsona. Ten to film mi dal mocnú skúsenosť a myslím si, že tak isto všetkým, čo ste ho videli. Tento film ma tak hlboko voviedol do atmosféry Veľkého Piatku, ako ešte nič. Po skončení filmu nás Paľo vyzval, aby sme vstali. Vedel som, že určite použijú k dynamike nejaký kríž ale to, čo nasledovalo, som nečakal. Keď Paľo dal dole plachtu z predmetu v kúte izby, naskytol sa mi veľmi zvláštny pohľad – predo mnou boli 2 kovové tyče v strede zviazané špagátom. Keď potom Tomáš prehovoril, tie slová sa mi vryli do pamäti asi navždy: ,, Dnešný deň nie je o prehre, ale o víťazstve!“ A následne nás vyzval, aby sme hovorili s Ježišom, ktorý je síce pribitý na kríž, ale vyhráva! Táto dynamika bola pre mňa rozhodne najsilnejšia. Ani som si neuvedomil ako a zistil som, že som 2 hodiny existoval iba pre Ježiša. Bol to úžasný pocit a úžasná skúsenosť. A s touto skúsenosťou som si šiel domov ľahnúť.

S ľútosťou vám musím povedať, že jednu z najkrajších častí celej ,,paschy“ som premeškal. A to bola Sobotná noc. Preto vám môžem rozprávať len o tom, čo som videl. A to bola vec, ktorá radosti určite patrí – oslava. Keď v Sobotu o 00:00 opäť vkročil na faru Podhorie, tak som sa tam musel najprv dobrých 5 minút dobíjal. Keď konečne (už ani neviem kto) otvoril vchodové dvere, z vnútra sa ozýval radostný spev a hudba. Vnútri ma čakali stoly plné jedla. A potom si pamätám už len radosť a dobrú náladu, ktorá sama v sebe niesla odkaz, ktorý zmenil svet – Kristus vstal z mŕtvych.

Na záver už len musím podotknúť, že zúčastnených bolo asi tak 20 ľudí. Celá atmosféra bola v znamení priateľstva. A ešte musím sám za seba podotknúť, že tohtoročná Veľká Noc bola naozaj výnimočná.