Tábor Extraordinary – bol prekvapujúci!
Každý deň vždy prežívam s Bohom. Keď som šťastná, tak myslím na Boha, keď som smutná, tak tiež naňho myslím. Ale postupne som ho pociťovala menej. Neviem čím to bolo, pretože do kostola chodievam každú nedeľu a cítim sa tam dobre.
No a prišiel čas na katolícky tábor v Sklenom, na ktorý som sa dlho tešila. Na skvelých ľudí, ktorí mi dajú silu. Zoznamovanie bolo zaujímavé, hneď prvý deň som spoznala polovicu ľudí, stretla som aj väčšinu z minulých rokov.
Boh nám dal deň ako dar, ktorý máme žiť naplno a nie len prežívať. V tomto tábore som mala tú možnosť. Mala som skvelý tím, ktorí viedli Viktor a Janka. Zvládli sme dynamiky jednu po druhej, prekonávali sme strach a prekážky. Každý deň som si z prednášok zobrala veľa.
V deň nočnej hry mala večer prednášku Ľudka. Posledné slová zneli: „Proste Boha o to, nech vám dá pocítiť, že je tu s vami, proste ho, nech vás dnes prekvapí. Prosila som ho z celého srdca. Cítila som, že každým dňom v tábore je ku mne bližšie a bližšie. V noci začala nočná hra v lese. Mali sme zaviazané oči a hra viedla cez les. Kamarátka Katka mala z toho väčší strach ako ja, tak sme sa spolu pomodlili, nech nám dá Boh silu, nech nás ochráni. Veľmi som sa tešila ako prídem do cieľa a budem sa môcť pozrieť na všetkých naokolo a na krásnu hviezdnu oblohu. Bohužiaľ, asi desať metrov od začiatku nás s Katkou napadol roj ôs. Som si istá, že to boli osy. Stáli sme v tom roji ako soľné stĺpy. Doteraz nerozumiem prečo sme neutekali. Najskôr sme si mysleli, že je to súčasť hry, ale keď za nami dobehla Maťa s Jankou a Janka zakričala vystrašeným hlasom: „Osy!“ , bolo mi jasné, že súčasť hry to nebola. Osy liezli pod oblečenie, do topánok, neskutočne štípali. Mala som úplne stŕpnuté nohy. Katka zo šoku neskutočne ziapala, vtedy som sa bála skôr o ňu ako o seba. Baby nás rýchlo vyviedli z lesa preč, vlastne sme strašne rýchlo utekali. Cestou autom do oázy som roztrasenú a uplakanú Katku utišovala a strašne som sa bála či je v poriadku. Postupom času prišla záchranná služba a zobrala nás aj s doštípanou Maťou do nemocnice v Martine. Celú cestu som trpela, nie fyzicky, ale psychicky, nebolo mi až tak zle, aby som opúšťala tábor, ktorý mi toľko dal. Mala som pred sebou ešte necelé tri dni v tábore. Prišli sme do nemocnice, kde nám prezreli nohy, ale mali sme na nich dokopy asi tri štípance, nechápala som to. Maťa nám skoro ráno zavolala, že ju prepúšťajú už cez noc. Uložili nás s Katkou na spoločnú izbu, kde sme sa strašne dlho modlili, aby nás zajtra pustili. Ráno sme sa zobudili, absolútne nič nás nebolelo, tešili sme sa, že môžeme ísť späť do tábora. No pochvíli nám hlavná doktorka oznámila, že kvôli poisťovniam Katku musia držať v nemocnici 24 hodín a mňa až 72.Vtedy sa mi moja radosť zosypala ako domček z karát, plakali sme a nevedeli sme prestať. Modlili sme sa, aby to Pán zariadil tak, aby sme mohli čo najskôr odísť. Boli sme strašne smutné. No po piatich hodinách trúchlenia za nami prišla doktorka a povedala, že je tu možnosť, aby rodičia podpísali papier, čo bude znamenať, že nám rušia hospitalizáciu a berú si za nás zodpovednosť.
Nikdy som nebola šťastnejšia ako vtedy. Všetko sa vyriešilo, prepustili nás. Pán sa o všetko postaral, ochránil nás a odpovedal na náš plač.
V oáze som sa zvítala so všetkými a nemohla som uveriť, že som späť. Ešte aj v ten deň sme hrali volejbalový súboj a náš tím vyhral 🙂
Večer po tom sme mali spoločnú modlitbu. Bolo to silné. Po modlitbe nám povedali, že vpredu budú ľudia, ktorí sa za nás budú modliť. Modlili sa za mňa a vtedy som zakúsila, že pre Ježiša som výnimočná, a že On ma naozaj miluje takú aká som. Vedela som, že som medzi ľuďmi, na ktorých sa vždy môžem spoľahnúť. Vtedy som sa rozplakala. Samozrejme od šťastia. Bola som naozaj šťastná.
Ešte sme stáli vonku, pozerali ohňové predstavenie a celý čas som sa pozerala hore na hviezdy a ďakovala Bohu za celý tábor. Bola to jedna z najkrásnejších vecí v mojom živote a za to ani neviem ako mám poďakovať. Hanka
