Ale už! svedectvá

Mám 27 rokov, som muž z Trenčína a toto je moje svedectvo.

Sklené… Sklené.. tento termín zaznel v mojom živote niekoľkokrát. Je to cez 100km a nevidel som dôvod trepať sa za ľuďmi ktorých nepoznám. Nič som nehľadal. Aspoň som si to myslel. Pozvánku do Skleného som si vždy vypočul no zároveň prepočul a naďalej som si žil tak ako som žil. V samote, bez nádeje v nových priateľov a hlavne bez životnej sily, energie, motivácie žiť, ísť ďalej, bojovať a víťaziť. . Asi som niekedy dávno stratil niečo cenné, čo napriek svojej hodnote časom zapadlo prachom spomienok. Napriek všetkému sa mi však opäť ukázalo, ako naše cesty bývajú nevyspytateľné.

Zas to Sklené.. opäť som to začal zvažovať, dávať si dohromady vlastnú túžbu po osobnostnom raste, práci na sebe a dva dni pred stretkom mladých som sa rozhodol. Urobím krok do neznáma.

Bol to dosť veľký šok. V mojej životnej situácii som sa zrazu ocitol pri ľuďoch, ktorí robili niečo neuveriteľné. Nezištne vkladali seba do posunu iných. A konkrétne pre splnenie snov iných. Presne to bola a JE pre mňa aktuálna téma!! Kým som sa spamätal sa stihlo odohrať kopec vecí, okrem iného u mne pristúpila neznáma z hnedými vlasmi (pardón, bolo na mňa veľa mien..) a vraví: „Tu sú skvelí ľudia, dôveryhodní. Tu poznáš priateľov.“ – „Nie sú priatelia ako priatelia,“ hovorím si sám pre seba, „Pre mňa to znamená – spriaznené duše, – ak oni nachladnú, ja zakašlem. Ak tu teda spoznám aspoň jedného priateľa – spriaznenú dušu, tak budem fakt rád…“ odpovedám neznámej po úvahe.

Býval som s dvoma ďalšími neznámymi mladými chlapmi. Zopár krát som sa v živote ocitol na spoločnej ubytovni. Nula krát mám dobré spomienky na noc. Vždy hluk a somariny ktoré mne z mojej precitlivenosti vadili. Teraz si hovorím „Ani som si nezobral štuple do uší??“ No už som s tým nič nenarobil a tak som sa vybalil s tým že bude ako bude. S tými dvoma som sa okamžite vedel porozprávať. Krátko na to sa zhaslo a akoby uťal. Nikde ani hlasu, ani z poschodia pod nami, žiadne zabávanie, kriky a to všetko tam bývali mladí ľudia okolo 20 tky. Chce mi niekto vysvetliť ako je to možné?

Sobota. Ráno činnosť mne neznáma, že „Osobná modlitba“. Žiadne recitovanie zastaraných fráz z dôb, kedy ľudia nevedeli pochopiť ako sa Zem točí okolo Slnka. Toto boli individuálne voľby toho, čo je vám blízke. Že si zvolíte niečo iné ako komunita? Že nechcete niečomu veriť s nimi? Že vás odsúdia? Omyl. Oni vás za to prijmú. Za to že máte… odvahu prejaviť svoju identitu.

Pred nami stojí energická Martina a kričí do mikrofónu: „Čo sa stalo to je za mnou!!!“. Uvedomil som si to hneď alebo až potom, že je to presne to, čo som potreboval počuť?

Neskôr stretávam reálnu princeznú ktorá škriabala zemiaky.

Neskôr počúvam príbeh Talianskeho pro hádzanára, ktorý všetko zanechal a prišiel na Slovensko.

Neskôr jem domácu pizzu z pece.

Neskôr…. no, už vás to musí nudiť… skrátime to, nie?

Pár minút pred odchodom. Z ničoho nič sa predo mnou zjaví neznáma s hnedými vlasmi. „Našiel si toho priateľa?“ Bezodkladne odpovedám: „ÁNO“.

A okrem toho som sa naladil na rovnakú vlnovú dĺžku s niekým iným. Jeho meno je JEŽIŠ.

Ľubo

Ježiš strhol ťažkú perinu.

Ahojte, chcela by som vám povedať ako sa mi uľavilo na duši počas stretka mladých „ALE už“.

Keď som šla z domu na toto stretnutie nič nemalo zmysel, bolo pre mňa všetko márne, neznášala som môj domov, cítila som sa prázdna a neskutočne sama, vôbec nemilovaná, akoby moje srdce a duša boli prikryté perinou a v klietke a s okovami na rukách. Nemohla som plakať a málo som sa smiala . Až nastala nedeľa a sv. omša, vtedy ako som prijala sviatosť oltárnu, Ježiš strhol tuto ťažkú perinu, aby som už nespala, otvoril klietku,  aby som mohla lietať a roztrhal okovy, aby som mohla voľne dýchať. Plakala som ani som nevedela prečo, slzy tiekli ako z krhle, ale cítila som sa  taká voľná a slobodná a naplnená láskou, neskutočné.

I keď sa cítim ako mimozemšťan teraz   ale je mi super. Normálne som bola smutná, že odchádzam zo Skleného domov.  A veľmi sa mi páčila téma- ako JEžiš plní naše-jeho sny.

A mojím snom je urobiť niečo „veľké“ . Svedčiť ľudom ako ma Ježiš naplnil a uzdravil, a  tak ich priblížiť k nemu. AMEN

Monči

Ahojte. Volám sa Zuzana a chcem Vám svedčiť o tom, čo ma zasiahlo na stretku mladých pod názvom „Ale už!“

Ježiš sa ma dotýkal už pri slovách otca Ricarda, zakladateľa spoločenstva, keď povedal, aby sme si vypočítali, koľko rokov budeme mať o 10 rokov. Vtedy ma to veľmi zasiahlo, lebo som si uvedomila, že už budem mať 37 rokov, a že som zabudla snívať o svojich snoch, že nerealizujem túžby, ktoré mi Ježiš vkladá do srdca, že spím a nesnívam a život je krátky a krásny na to, aby sme ho prespali. Veľmi ma zasiahlo, keď otec Ricardo povedal: „Boh sníva o mne, o každom. Ježiš vkladá svoje sny do môjho srdca, čaká, kedy vložím svoje srdce (sny) do jeho rúk a nechám sa ním premieňať, napĺňať, dôverovať mu. On je ten, ktorý nás pozná, plní naše sny, pretože nás miluje a chce, aby sme boli šťastní, a chce cez nás robiť veľké veci.“

Pracovala som ako operátorka v automobilovej výrobe a moje srdce bolo stále prázdne, nenaplnené, nespokojné, nešťastné, pretože som cítila, že chcem niečo viac od života. Cítila som, že Ježiš má pre mňa pripravenú inú prácu, v ktorej sa oslávi, budem realizovať svoje túžby, budem naplnená a šťastná. V práci, v ktorej budem pomáhať druhým, budem sama sebou – rozvíjať dary, ktoré Ježiš do mňa vložil. Dlho som sa modlila, aby mi dal Ježiš silu a moc opustiť prácu, zmeniť to, čo zmeniť nevládzem, opustiť dobrý kolektív, v ktorom som si vytvorila pohodlie a byť radikálna. Ježiš mi dal silu na to, aby som dala výpoveď v práci a rozhodla som sa prísť na 3 mesiace do Skleného na skúsenosť zasväteného života v komunite. A teraz som šťastná, lebo Ježiš ma tu robí šťastnou, chce mi dať viac ako snívam. Modlila som sa aj so slovom 2 Tim 1, 7: „Veď Boh mi nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ Boh mi dal, silu, lásku a rozvahu konať.

Zuzka