Téma mesiaca: „Nenechám vás ako siroty!“

Sirota. Sirota je niekto bez mamy a otca, niekto sám, zraniteľný, ohrozený, bez potrebnej ochrany a starostlivosti, často bez domova, lásky a budúcnosti, vydaný napospas osudu, priazni, či nepriazni iných. Sirota často nemá identitu a korene, je bez rodiny, teda bez práv. Sirota, nijak lákavá predstava. Ale Ježiš v 14. kapitole Jána, v 18. verši hovorí úžasnú vec: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ Ježiš sa obracia jediný raz v celom novom zákone na nás práve týmto oslovením. Prečo nás oslovuje takto práve v momente, keď hovorí o príchode Ducha svätého? Je to len preto, aby sme neostali opustení ako siroty, keď Ježiš odíde späť k Otcovi? Má Duch svätý iba jednoducho zaujať prázdne miesto po Ježišovi a tak byť navždy s nami? Ako spolu súvisí sirota a Duch svätý? List Rimanom 8.kapitola, 14-18.verš nám hovorí: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme Abba Otče. Sám Duch spolu s našim Duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia.“ Čo to znamená? Duch svätý, o ktorého príchode Ježiš hovorí, je Duchom adoptívneho synovstva. To On z nás robí Božích synov a Božie dcéry. Nie je to iba Utešiteľ, ktorý má osušiť slzy učeníkov po Ježišovom odchode. Skrze Neho sa stávame adoptovanými synmi a dcérami nášho Otca. On, Duch synovstva prebýva v nás a neustále svedčí nášmu Duchu, že sme milované Božie deti. Mohli by sme povedať, že v nás neustále produkuje „synovstvo a dcérstvo“. V knihe Genezis1,1-2 je napísané, že keď Boh stvoril nebo a zem, zem bola pustá a prázdna a ponorená v priepastnej temnote. Zem bola ako sirota. Osamotená a smutná. Ale v druhom verši čítame, že sa nad ňou objavil Duch Boží. Prikryl ju, zaclonil, ako orol svojimi krídlami a skrze vyrieknuté Božie slovo začal klíčiť život. Odrazu sa rozžiarilo svetlo, vznikla obloha, moria, rieky, jazerá, zem vyhnala trávu a rastliny, na oblohe pribudli hviezdy, slnko a mesiac. Potom zem zaplavili najrôznejšie zvieratá a napokon bola stvorená koruna stvorenia – človek. Z temného, osamoteného miesta sa stáva Eden, rajská záhrada, plná života a dynamizmu. A je to ten istý Duch svätý, ktorý na Turíce zostupuje na osamotených apoštolov a učeníkov vo večeradle a začína tvoriť niečo úplne nové. V knihe proroka Ezechiela čítame: „ I vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu. Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ Duch Boží zostupuje na všetkých vo večeradle a začína klíčiť život. Uskutočňuje najdôležitejšiu transplantáciu v dejinách. Transplantáciu srdca. Odníma z nášho tela srdce kamenné a dáva nám srdce z mäsa, ktoré cíti a miluje. Vylieva na nás lásku Otca a uschopňuje nás mať s Ním vrelý, hlboký a srdečný vzťah./Rim5,5/ Tvorí niečo úplne nové. Činí z nás milované Božie deti./1Jn3,1/ Vznáša sa nad priepasťami a temnotami nášho života a zacláňa ich ako orol svojimi krídlami. A zrazu všetko zaplaví žiarivé svetlo a začína klíčiť život. A zrazu všetko dostáva zmysel. Už nie sme viac siroty, bez mena, identity a rodiny. V Ježišovi Kristovi, skrze Ducha svätého zakúšame svoju novú identitu. Vieme, kto sme a kam ideme. Vieme, že nám všetko slúži na dobré. Vieme, že každý problém má riešenie. Zakúšame, že sme dokonale a bezpodmienečne milovaní. Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Nová identita je do nás hlboko vrytá a vtlačená ako pečať./Ef4,30/ Sme označení pečaťou Ducha svätého na deň vykúpenia a Boží život v hojnosti prúdi v nás./Jn10,10/ Stali sme sa prameňom živých vôd prúdiacich do večného života/Jn4,14/ Už nežijeme viac v temnote, osamelosti a beznádeji ako siroty. Sme milovanými Božími synmi a dcérami, ktorých v každej situácii vedie Svätý Duch. Ten, ktorý nás nikdy neopustí. Parákletos, Duch pravdy, Moc z výsosti, Tešiteľ, Zástanca, Pomocník, Advokát, Obranca, Obhajca. V Jeho sile oplývame nádejou a sme dennodenne premieňaní na taký istý, čoraz slávnejší obraz Ježiša Krista./Rim15,13, 2Kor3,18/ Otvorme sa mu teda na počiatku každého nového dňa, každej novej situácie, každej novej výzvy a dôverujme Jeho neomylným pokynom, ktoré dávajú zrod tomu, čoho niet. Zmýšľajme podľa Neho a zakúsime život a pokoj./Rim8,6/ Už nie sme bezmocní, ak nás vedie On.