Do roka sme postavili dom

Bola som mladé dievča, ktorého vzťah k Bohu by som charakterizovala návštevou kostola v nedeľu a v prikázané sviatky, pár krát do roka na spoveď a to bolo všetko. Na Boha som si najviac spomenula keď som mala nejaký menší problém, napríklad pred skúškou a potom som často naňho zabudla.

Celý život mi išiel ako po masle, až na to, že som pochádzala z neúplnej rodiny, ale to mi vôbec neprekážalo, lebo na otca som si veľmi nepamätala a kontakt s ním neudržiavam. Láska od maminy a starých rodičov mi úplne stačila. So zdravým som problémy nemala, na gymnázium a vysokú školu som sa dostala bez problémov, robotu som si po škole tiež ľahko našla a bola som v nej spokojná. Vydala som sa za muža s ktorým som chodila 8 rokov pred svadbou a bola som a som s ním šťastná. Problémy nastali až vtedy keď som sa nasťahovala po svadbe k manželovi a jeho rodičom. Dom bol prepísaný na manžela, ktorý ho zrenovoval z vonka. Moji svokrovci sú vo veku skoro mojich starých rodičov. Pred svadbou sme mali sľúbené samostatné bývanie, mali sme si prerobiť dom podľa seba. No po svadbe z toho vzišlo. Nedá sa o nich povedať, že boli „zlí“, ale bol medzi nami veľký generačný rozdiel, mali svojské správanie, nemali sme tam žiadne súkromie a manžel o sťahovaní nechcel ani počuť – veď veľa peňazí investoval do domu…

Moja nespokojnosť sa prevalila s narodením nášho syna, keď som sa vrátila z pôrodnice a mne vystúpili vysoké horúčky, nevládala som chodiť, nie ešte prať špinavé veci po malom. Prišla mi na pomoc moja mamina a ja som len počúvala komentáre, že čo som to za mater, keď sa sama neviem postarať o svoje decko, vadili mi návštevy svokra nad ránom v spálni, keď on už nemohol spať a nebol zvedavý na mňa, ale na malého a podobne… Stále mi bolo horšie a horšie, najradšej by som bola na prechádzke vo dne a v noci. Keď som sa mala vrátiť domov, bolo mi zle, bolelo ma brucho a začala som chudnúť.

Jedna moja kamarátka bola tiež na materskej a keď som sa jej zdôverila s mojimi
problémami, zavolala ma na dom modlitby k jej známym. Ja som o takom niečom nikdy nič nepočula, prvé čo ma napadlo bolo, že je to určite nejaká sekta do ktorej sa ja nemusím zapliesť. Zo začiatku som sa zdvorilo ospravedlňovala, že mi do toho niečo prišlo. Ale ona sa ma zakaždým pýtala, až mi bolo nepríjemné ju stále odmietať, tak som išla, ale len kvôli nej.

Privítala ma mladá milá rodinka, najskôr sme sa zoznámili a porozprávali a potom sme sa išli modliť, spievať, čítať z písma… Prvý krát sa mi to zdalo čudné, ja som bola zvyknutá na modlitby ako Otče Náš, Zdravas Mária a Verím v Boha, nerozprávala som sa s Pánom vlastnými slovami. Biblia mi slúžila na okrasu v knižnici, doma som ju veľmi nepoužívala. Prvý krát som len počúvala, možno aj pár ďalších stretnutí. Ale teraz tam už nechodím len zo zvedavosti, alebo zdvorilosti, teraz chodím s radosťou medzi ľudí, ktorých mám rada, s ktorými môžem chváliť Pána, ďakovať mu a prosiť ho o pomoc.

Pán moje prosby vypočul, je to neuveriteľné, ale asi do roka sme postavili dom, v ktorom šťastná a všetko sami zdá ľahké, keď som sa priblížila o pár krokov k Pánu Bohu. Na mojich svokrovcov sa nehnevám, práve kvôli nim som našla cestu k Bohu, ktorá je dlhá a ja som na jej začiatku, práve kvôli nim si vážim vzťah s mojim manželom a po 4 rokoch manželstva som teraz naozaj šťastná.

A za všetko ďakujem Bohu a okolnostiam, ktoré ma k nemu nasmerovali – svokrovcom, kamarátke, manželovi, ľuďom z Domu modlitby…


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.