Chcela som spoznať niečo nové
Ahojte volám sa Sisa, mám 19 rokov. Na tábor Xfaktor ma prihlásil spolužiak Paťko. Netušila som čo je to za tábor, ale chcela som spoznať niečo nové. Na tábor som prišla ako neveriaca. Prvý deň, keď mi oznámili, že ráno pred raňajkami sa pomodlíme, myslela som, že omdliem. Srdce mi prudko bilo. „Ja a modliť sa, veď som to nikdy pred tým nerobila.“ A takto to pokračovalo prvé tri dni. Nechápala som, odkiaľ títo ľudia berú toľko vnútornej sily, lásky a dobra ktoré z nich vyžarovalo. Prišiel štvrtý deň a pri večernej modlitbe som zakúsila Ducha Svätého. Bolo to pre mňa niečo nové a zároveň tak intenzívne, až som uverila, že Ježiš je naozaj živý. Veriaca som síce iba dva týždne, ale môj život je 100 krát krajší a plnohodnotnejší ako predtým. A týmto sa chcem poďakovať všetkým ľuďom z tábora a tak isto z Koinonie Ján Krstiteľ!
Už nie je pre mňa prebudením budík, ale modlitba
Moje meno je Renáta, mám 19 rokov a na tábor Xfaktor som sa dostala vďaka mojej kamarátke, ktorá bola vedúcou na tábore. Dnes už viem, že mi ju poslal Ježiš v tej najlepšej chvíli. Prežívala som najťažšie obdobie v mojom živote. Hnevala som sa na Boha za to, že mi nečakane vzal moju milovanú a jedinú maminku. Po jej smrti som padla do jamy. 4 mesiace som žila doma zatvorená v izbe, nemala som síl vstať ráno z postele, nechcelo sa mi pozerať viac na tento svet. Nevedela som sa zmieriť so stratou, s hnevom som kričala na Ježiša prečo mi to urobil. Vždy keď som odišla z domu nebola som to ja, bola to osoba ktorá si vzala masku na tvár a tvárila sa, že to všetko zvláda a že je silná. Kamaráti ma obdivovali ako to všetko zvládam. V skutočnosti som bola každú minútu zatvorená v izbe doma, spadnutá v jame smútku a beznádeji. Od dňa pohrebu nevyšlo v mojom živote slnko, žila som iba v tme – v jame. Bola som taká slabá, že som nedokázala ani volať o pomoc. Po pohrebe mi písali stovky ľudí, že čokoľvek budeš potrebovať daj vedieť som/sme tu pre teba, no ja som nemala síl ani vlastnej sestre povedať, ako som na tom zle. Uzatvorila som sa na milióny zámkov. Všetko sa to zmenilo. Počas tábora Ježiš do mňa vlial prameň nového života. Prišla som tam ako úplná troska a odchádzala som odtiaľ ako najväčší víťaz po boku s Ježišom a s maminou. Nebolo to všetko také ľahké a neprišlo to hneď. V prvý deň tábora som chcela odísť. Považovala som za bláznovstvo, aby som ďakovala Bohu, však som mu nemala za čo ďakovať. Nevidela som význam dynamík, bola som iba znechutená z celého sveta. Moje účinkovanie na tábore som chcela nechať pri prvej dynamike – stene . Sadla som si na zem, plakala som, a stále opakovala, že nie som súčasťou tímu, nech to dovolia spraviť ostatným bezo mňa, že ja končím. Stále som pílila uši vedúcim s tým, že chcem ísť na chatu a že chcem ísť domov. Bola som veľmi odporná, no oni mi aj tak nedovolili z dynamiky odísť. Tú dynamiku sme v ten deň nespravili, ale ja som ju spravila na tom tábore. Keď sme šli cestou späť na chatu, moja vedúca Janka mi povedala „ Reni, čokoľvek prežívaš, či je to to najťažšie, alebo najľahšie obdobie v tvojom živote, ak nezdvihneš hlavu hore a neskúsiš preliezť tú stenu tak nikdy nezistíš čo Ježiš pripravil pre teba na druhej strane. Možno je to práve tento tábor ktorý ti pomôže zdolať tú stenu.“ Nad týmito vetami som premýšľala 3 hodiny. Keďže sa mi nechcelo cestovať 6 hodín domov tak som si povedala, že nejako to vydržím, aj keď určite nebudem skákať na chválach ani Mu za niečo ďakovať. Každou sekundou na tábore som sa menila. Bolo to tak očividné, že som to videla a cítia nielen ja sama, ale aj okolie. Každou dynamikou, ranou modlitbou, rozhovorom, prednáškou, sekundou strávenou s týmito ľuďmi, som cítila viac a viac Ježiša. Za 5 dní na tomto tábore som sa naučila viac, ako za celý život. Spoznala som kopu nových mladých ľudí, vďaka ktorým som to zvládla a vďaka ktorým stále kráčam touto cestou. Dokázala som urobiť najväčšiu vec v mojom živote. Pred Táborom som sa cítila ako najväčší hriešnik na tomto svete, a nedokázala som to zmeniť´. Chodila som na spoveď každý mesiac a stále nič. Stále som sa spovedala z hriechov ktoré som už povedala na predchádzajúcich spovediach, lebo som sa cítila hriešna. Bola som omotaná v pavučine hriechu a nevedela som sa z nej dostať. Na tábore som to dokázala. Odpustila som sama sebe a aj Bohu. Teraz viem, že čokoľvek som spravila a povedala, On sa nikdy na mňa nehneval a miloval ma takú aká som. Nikdy som ho neprosila o pomoc nech ma vytiahne z tej jamy. Hľadala som ju úplne a iných miestach, ale nehľadala som ju na tom správnom. A v tom bola moja chyba. Od tábora už nespávam pri rannej modlitbe. Už nie je pre mňa prebudením budík, ale modlitba CRN (pozn. Celým telom, Radostne, Nahlas), vďaka ktorej sa stále cítim ako nový človek. Už sa nebojím volať o pomoc, lebo viem že Ježiš mi pomôže. V Ježišovi som našla prameň svojho života. On je neobmedzeným zdojom sily v mojom živote. Chvála a sláva Ježišovi, že ma nepustil zo svojho objatia. On je ten čo pri mne stojí v radosti, v súženiach. Už sa nebojím, lebo On je so mnou a moja mamina je s ním.
